Ako je to naozaj?

Manželia Vančovci a ich spoveď pre Hospodárske noviny.

 

Zoznámenie

František: Zoznámili sme sa v predchádzajúcej práci, kde sme obaja robili obchodníkov.
Nina: No zo dva roky sme spolu pracovali len ako kolegovia. A potom sa to zlomilo. Každý sme prešli nejakým ukončením vzťahu a chvíľkou voľnosti, potom to prišlo.
František: Poznáme sa asi šesť rokov, ale nechodíme spolu tak dlho.
Nina: Pre mňa bol do istej miery zlomovým momentom, keď sa Feričko rozišiel s bývalou priateľkou. Bol z toho smutný a mne napadlo, že aj ja by som chcela, aby ma niekto mal tak veľmi rád. Ale prešiel ešte veľmi dlhý čas, možno aj rok, kým sa to celé udialo. František: No a potom na nejakom žúre mi kamarátka hovorí: ty s ňou niečo máš. A ja na to, že nie, nemám. Ale možno by som mohol mať (úsmev), lebo ľudsky sme si rozumeli. Ďalej sa už všetko zbehlo rýchlo – za tri mesiace sme začali spolu bývať, o trištvrte roka sme založili vlastnú firmu, o rok a pol sme sa zobrali a teraz čakáme prvý prírastok. 

 

Spoločné podnikanie

František: Obaja sme chceli robiť pre seba, lebo sme vedeli, že ako zamestnanci nevieme dať zákazníkom takú službu, ako by sme chceli. Ale nevedeli sme, v čom by sme podnikali. Potom si hovorím, že jediné, čo vieme robiť, je práve „kancelárčina“. Tak som Ninke navrhol, či by sme to neskúsili. A o chvíľu to budú tri roky, čo sme založili Silnú spinku.
Nina: Lenže v tejto oblasti – predaj kancelárskych potrieb – je obrovská konkurencia, takže som sa spočiatku obávala, či existuje priestor uplatniť sa. Ale zistili sme, že sú stále zákazníci, ktorí majú zmysel pre vzťahy, ktorým záleží na tom, aby mali slovenského dodávateľa. A zároveň sme si nastavili filozofiu, že u nás ľudia nájdu všetko – od ceruziek či zošívačiek cez dodávku čistiacich a hygienických potrieb až po zabezpečenie občerstvenia. Takže spätne som veľmi rada, že som sa nechala presvedčiť.
František: Samozrejme, stále nemáme vyhraté. No zas máme už aj priestor na cestovanie, čo sme prvý rok nemali.
Nina: A aké je to podnikať spolu? Veľmi fajn, nikdy sme medzi sebou nemali konflikty. Od začiatku sme si však dávali pozor, aby sme si nenosili prácu domov. Samozrejme, prvý rok to ešte nešlo, ale teraz sa to snažíme čoraz viac filtrovať. Keď už sadneme do auta, o robote sa nebavíme.
František: Vieme, kto je v čom silnejší. Každý máme svojich zákazníkov a povinnosti vo firme rozložené tak, že Ninka rieši, ako budú fungovať procesné veci a víziu firmy, a ja sa viac zameriavam na HR. 

 

Povahy

Nina: Nie som úplne pokojný typ, ale Feričko je. On je ten, ktorý akoby určuje tempo pohody. Ja sama o sebe hovorím, že som taký „chamrák“, lebo by som chcela stále všetko a hneď (smiech).
František: Je pravda, že Ninka je skôr tá, ktorá „vypení“. No za posledný rok sa veľmi zlepšila.
Nina: Potrebujeme vždy ľuďom určiť, kde je hranica. Ale snažím sa krotiť, lebo sme dospeli k záveru, že pracovať s pohodou a láskou je vždy príjemnejšie. Navyše, každý sme človek a robíme chyby.
František: A na jednej chybe firma nepadne. Takže sa to snažíme brať oveľa viac s rezervou. Ja som sa nenahneval v robote už asi dva roky. A Ninka možno už tri mesiace.
Nina: Aj dlhšie (smiech).
František: Občas máme rozdielny názor na ľudí, na to, ako by mali pracovať a čo od nich čakáme. Takže o tom diskutujeme a vždy nájdeme spoločnú cestu. No na zákazníkov, dodávateľov alebo vízie máme rovnaký názor.
Nina: To, že máme na niečo odlišný názor, u nás neznamená hádku. 

 

Za volantom

František: V tomto je Ninka oveľa lepšia, ja som síce pokojný, no ona je oveľa lepšia šoférka.
Nina: Ja som zas však za volantom menej pokojná, čo vychádza z mojej povahy.
František: A ja si idem v pohodičke aj štyridsiatkou (smiech). Chcem SUV a Ninka športové auto, to asi hovorí za všetko (smiech). 

Zdroj foto: Adam Suchánek
Zdroj text: Alžbeta Pňačeková